Pôsobenie Zdeňka Košlera na Slovensku
1.1 Opera Slovenského národného divadla
Prvý kontakt s bratislavskou Operou SND zaznamenal Zdeněk Košler už v roku 1961. Šéfom opery bol vtedy hudobný skladateľ Šimon Jurovský. Bol si vedomý umeleckých kvalít dirigenta Košlera, preto ho požiadal o obsadenie postu dirigenta s prísľubom, že určite čoskoro získa aj šéfdirigentskú stoličku (hoci vtedy tento post v opere SND nebol definovaný a používalo sa skôr označenie „hlavný dirigent“ pre dirigentskú osobnosť, ktorá aktuálne pracovala s orchestrom najviac). V tom istom období však dostal Zdeněk Košler ponuku aj z Ostravy a hneď na šéfdirigentksý post. V tom prípade si vybral Ostravu a svoj výber objasňuje výstižným vyjadrením: „Není příjemné nastupovat do nového místa jako strašák pro kolegu.“ (KOŠLER, Z., 1996. Šéfem Opery Slovenského národního divadla, s. 47) Aj teraz však malo platiť známe pravidlo, že nie je všetkým dňom koniec.
Pred nástupom Zdeňka Košlera do SND sa nachádzala prvá slovenská scéna v neblahej situácii. Táto súvisela s veľkými personálnymi zmenami po roku 1968 a tiež s rekonštrukciou historickej budovy Opery SND, ktorá sa významným spôsobol podpísala na stave umeleckého súboru. O uvedených okolnostiach som sa rozprával s PhDr. Jaroslavom Blahom, slovenským operným historikom: „V roku 1970 sme oslavovali 50. výročie vzniku SND. Režisér Július Gyermek režíroval Beethovenovho Fidélia k výročiu SND. Hovorené dialógy boli nahradené textami disidenta Dominika Tatarku v podaní herečky Viery Strniskovej. No a to bol koniec. Padol Ivan Turzo – vtedajší generálny riaditeľ, padlo celé vedenie.“ Od roku 1970 sa teda dostáva na pozíciu riaditeľa SND Pavol Bagin, ktorý bol riaditeľom sekcie umenia na Ministerstve kultúry. Jaroslav Blaho pokračuje: „Bagin prišiel a musel sa o niekoho oprieť. Túto pozíciu zastal režisér Branislav Kriška, ktorý zotrval v divadle ešte z predchádzajúceho vedenia. Dá sa povedať, že vytváral akési tieňové vedenie prvej scény. Obaja si vtedy uvedomovali, že divadlo potrebuje kompetentného a kvalitného šéfdirigenta. V tejto súvislosti padla voľba na Zdeňka Košlera.“ Ďalším výrazným momentom, ktorý predchádzal Košlerovmu nástupu, bol značný rozpad umeleckého telesa. Ten súvisel s tým, že niektorí sólisti emigrovali, ďalší odišli do zahraničného angažmá. Zároveň v tom čase ukončila činnosť v divadle výrazná generácia slovenských sólistov (Margita Česányová, Mária Kišoňová-Hubová, Gustáv Papp...). Odchod viacerých sólistov a členov orchestra súvisel aj s rekonštrukciou historickej budovy opery. Súbor sa presunul do sídla činohry, Divadla Pavla Országha - Hviezdoslava (dnes sídlo Mestského divadla v Bratislave). Priestory činohernej scény boli menšie a teda nebolo možné hrať veľké romantické opery, ktoré boli až do začiatku rekonštrukcie (1. apríla 1968) ťažiskovou časťou repertoáru. Aktuálne mala opera na programe sedem inscenácií, navyše sa mohli uvádzať len v dňoch, keď nehrala činohra. Sólisti teda, úprimne povedané, nemali čo robiť. V tejto situácii prichádza v roku 1971 do opery SND dirigent Zdeněk Košler.
Málo významných počinov tej doby nemalo za sebou politické pozadie. Na tomto mieste treba objektívne poznamenať, že ku Košlerovmu bratislavskému angažmá prispel aj fakt, že sa negatívne vyjadril ku vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa v roku 1968. Vtedajšia moc sa preto snažila dirigenta Košlera na čas odsunúť z centrálneho pražského diania.
Zdeněk Košler teda začína budovať súbor takmer od nuly. PhDr. Jaroslav Blaho v rozhovore spomína, že pre kreovanie nového súboru boli zásadné dva zdroje: „Jeden zdroj boli čerství absolventi VŠMU – Peter Dvorský, Magdaléna Hajóssyová, Juraj Hurný, Ružena Štúrová... Druhým zdrojom boli sólisti, ktorí sa vrátili z cudziny – Juraj Hrubant, František Livora.“
K problémom umeleckým sa občas pridružili aj problémy organizačné. Pavol Bagin, narýchlo dosadený na post riaditeľa v dôsledku spoločenskej situácie, nemal prax v riadení opernej prevádzky a často sa nechal ovplyvniť rôznymi i protichodnými názorovými prúdmi. A tak dochádzalo k situáciam, kedy sa po dohode šéfa opery a šéfdirigenta napokon diali veci v rozpore s ňou. Zdeněk Košler vtedy pohrozil výpoveďou. Tá však nebola prijatá, no veci sa posunuli správnym smerom. Zdeněk Košler na nepríjemnú udalosť spomína s poučením pre ďalšie generácie umeleckých prevádzok: „Oba (šéfdirigent i šéf opery, pozn. autora) si musí uvědomovat, že šéf bez výkonů dirigenta a dirigent bez organizačního úsilí šéfa nemohou úspěšne pracovat. Oba se musí uznávat i navenek, protože rozkladné živly souboru dokáží každé neshody využít ve svůj prospěch.“ (KOŠLER, Z., 1996. Šéfem Opery Slovenského národního divadla, s. 49)
Vo svoj prospech napokon dokázal dirigent Košler využiť netradičnú situáciu spôsobenú rekonštrukciou a fakt, že súbor skúšal v budove činohry. Vznikol tým totižto väčší priestor pre skúšobný proces a orchester si tak počas príprav na inauguračnú operu Zdeňka Košlera mohol zvyknúť na spôsob jeho práce. To malo za následok úsporu času pri príprave ďalších opier v hektickom období po znovuotvorení historickej budovy.
Poďme sa pozrieť podrobnejšie, ako vnímali kritici i sám dirigent Košler jednotlivé premiérové uvedenia opier, za ktorých pultom stál práve Zdeněk Košler.
Prvou operou Zdeňka Košlera v Bratislave mala byť, podľa pôvodných plánov, Dvořákova Rusalka. Vzhľadom na prieťahy v rekonštrukcii divadla a nemožnosť uviesť Rusalku v Hviezdoslavovom divadle, sa dohodli s Baginom na uvedení Mozartovej opery Cosi fan tutte (r. Karel Jernek, premiéra 18.12.1971). Uvedenie Mozartovej buffy bolo veľmi očakávané aj preto, že sólistické miesta boli obsadené prevažne mladými debutantmi. Omladený bol aj operný orchester. Ako píšu Hudební rozhledy III / 1972 v článku „Košlerův nástup v Bratislavě“, premiéra sa naplno vydarila. Dôsledný skúšobný proces priniesol svoje ovocie. Napriek tomu kritika upozorňuje, že času predsa len nebolo až tak veľa, aby mohli ustúpiť všetky technické nedostatky na strane sólistov. Spomínajú sa rozsiahle škrty, najmä v druhom dejstve diela, ktoré vraj deformovali dej.
Po znovuotvorení historickej budovy Opery SND, v septembri 1972, došlo k úplnej zmene akustických parametrov. Kým pred rekonštrukciou bol spodný parter väčší, predĺžením javiska a teda nutným predsunutím orchestrišťa do priestoru, došlo k jeho zmenšeniu a narušeniu akustických pomerov. Ako spomína M. Braunsteinerová, členka operného orchestra a rodinná priateľka Košlerovcov: „Dirigent Košler si počas skúšky sadol na každú stoličku v divadle a počúval. Na základe výsledkov potom vymyslel model usadenia orchestra, ktorý najlepšie vyhovoval tamojším podmienkam.“ Dirigent Košler tiež zmenil ladenie orchestra. Z pôvodných 438 ho zdvihol na 444.
Po Cosi fan tutte nasledovala v roku 1972 rezervovanejšie prijatá premiéra Rusalky. Už v druhej polovici sezózny 1972/1973 bola do hracieho plánu zaradená opera Leoša Janáčka – Věc Makropulos, v réžii Branislava Krišku. Režisér Kriška, ako som už spomínal, zotrval v divadle ako jeden z mála z predchádzajúcej garnitúry. Bol to nekonfliktný a ústretový typ režiséra, čo dávalo dobré východiská pre spoluprácu so Zdeňkom Košlerom. Napokon Kriška sa podieľal skoro na všetkých premiérach, ktoré Košler pripravil v bratislavskom divadle. Umelecký vklad Zdeňka Košlera bol opäť prijatý s veľkým nadšením. Kritika však vyzýva ľudí na väčšiu návštevnosť predstavenia. Košler hovorí o Janáčkovej opere: „Bratislavské naštudovanie je mojím tretím. (...) Janáček neprevzal od autora textu K. Čapka tú vecnosť, pod ktorou sa skrýva hlboká filozofia, ale vychádza z nej. Pristupoval k svojmu dielu emotívne, a tak Janáčkova Věc Makropulos je i pri všetkom, čo počúvame o súčasnej hudbe i pri všetkej modernosti, opera romantická v tom najkrajšom zmysle slova. Je to romantizmus, ktorý vie i dnešný človek akceptovať.“ (Věc Makropulos v Bratislave. Večerník. 5.4.1973). V roku 1978 sa v Brne konal tradičný Janáčkov festival, kde vycestovala aj Opera SND s Věcí Makropulos a dostala sa tak do konfrontácie s naštudovaním domáceho súboru. Zájazdové predstavenie Opery SND vtedy dirigoval Gerhard Auer a „domáce“ – brnenské, Jan Štych. Dobová kritika písala o veľmi poučnom porovnaní, brnenskej inscenácii pripísala menej naturalistický orchester, ktorý sa tesnejšie primykal k dianiu na javisku. Bratislavskú inscenáciu vyzdvihli hlavne cez obsadenie sólistov, ktoré malo byť na vyššej úrovni. Na druhej strane, režijné poňatie Václava Věžníka v brnenskej inscenácii bolo vyhodnotené ako pôsobivejšie. Kritika vyšla v Brněnskom Večerníku (17.10.1978) - pod autorskou skratkou „rp“ ju publikoval Rudolf Pečman.
Zaujímavým príbehom je opradená premiéra Dona Giovanniho v roku 1975. V oficiálnych divadelných prameňoch totižto zmienku o tomto predstavení nenájdete. Na doskách Opery SND bolo uvedené iba jeden krát. O okolnostiach rozpráva PhDr. Jaroslav Blaho: „Košler volil pre Giovanniho jedno obsadenie. Leporella robil Jozef Špaček. Krátko po premiére ho zasiahli náhle zdravotné problémy, musel ísť na operáciu. Kedže k týmto okolnostiam došlo na sklonku Košlerovho bratislavského pôsobenia, keď už bol v SND zriedka, nemal čas sa pozdejšie k inscenácii vrátiť.“ V súvislosti s uvádzaním Mozartových opier pod vedením Zdeňka Košlera chcem spomenúť, že bol zástancom štýlovosti, ktorá podčiarkovala kultivovanosť, vycizelovanosť, stopercentnú muzikalitu bez veľkých expresií (na rozdiel od iných definícii štýlovosti klasicizmu, ktoré hovorili o nutnej expresivite a „plnokrvnosti“ výrazových prostriedkov). Tento Košlerov prístup bol tiež významným prínosom pre umeleckú disciplínu v orchestri, ako aj v radoch sólistov.
Zdeněk Košler ďalej v bratislavskej opere úspešne uviedol premiéry opier Jána Cikkera: Hru o Láske a smrti a Vzkriesenie. Práve k Suchoňovej i Cikkerovej hudbe sa vyjadril Zdeněk Košler takto: „Suchoňova hudba je velice osobitá. Už po několika taktech se pozná autor, což je ve 20. století jev vzácný. Je to hudba samonosná, dramatická, byť zatížená tradičním hudebním myšlením i obdivem k Vítězslavu Novákovi, autorovu učiteli. I Ján Cikker byl Novákovým žákem. Jeho hudba je modernejší, ale v operách méně samostatná. Je účinná právě ve spojení s libretem, jemuž je nutno ji přispůsobit coby nositeli atmosféry. Pak drama nejen obdivuhodně unese, ale i umocní.“ (KOŠLER, Z., 1996. Šéfem Opery Slovenského národního divadla, s. 49)
Premiérou opery Vzkriesenie bola otvorená operná časť Bratislavských hudobných slávností v roku 1977 a zároveň zavŕšená éra Zdeňka Košlera na poste šéfa Opery Slovenského národného divadla. V tej dobe prichádzali do opery aj ďalší dirigenti, medzi nimi aj Ondrej Lenárd. Práve on bol vtedy určený ako dirigent Cikkerovho Vzkriesenia, spolu s Košlerom. Jaroslav Blaho spomína na koncepcie dirigentov ako na konfrontáciu dvoch silných umeleckých osobností. Vďaka ich markantným odlišnostiam ich prirovnáva k akoby dvom naštudovaniam: „U Lenárda sa prejavil väčší sklon k romantike, k verizmu. Marta Nitranová, predstaviteľka hlavnej role podčiarkla svojím hlasom, schopným obrovskej expresie, dramatičnosť Lenárdovej koncepcie. Na druhej strane Košler pracoval s Magdou Hajóssyovou, ktorá mala veľmi čistý a rovný hlas. Zapadol do Košlerovej koncepcie, ktorá bola omnoho menej expresívna, ako tá Lenárdova.“ Pokiaľ išlo o spoluprácu Zdeňka Košlera a Ondreja Lenárda, hovorilo sa o napätí pri strete dvoch dirigentských osobností. Marta Braunsteinerová objasňuje údajné animozity vo vzťahu Košlera a Lenárda: „Lenárd sa veľmi dehonestujúco vyjadril o Košlerovi, keď ho požiadal o asistentúru. Ale v podstate nešlo o asistenciu, ale o prevzatie naštudovania predstavenia. Išlo teda o nedorozumenie, ktoré sa po rokoch urovnalo.“
Počas naštudovania Vzkriesenia už Košler vedel, že mu končí angažmá – nepovažoval to však za smutnú rozlúčku, lebo sa s Pavlom Baginom a Ladislavom Mokrým, vtedajším riaditeľom Slovenskej filharmónie, dohodli na ďalšej spolupráci so SND i SF. Keďže Košler dirigoval v Bratislave viacero premiér, ktoré časovo spadali pod BHS, novinári ho úsmevne označovali za „kmeňového dirigenta operných festivalových premiér BHS“.
Zdeněk Košler priniesol v ťažších časoch do opery SND konsolidáciu, prepotrebnú autoritu, prácu s mladými spevákmi, kultivovanosť hudobného prednesu, ako aj vycizelovanosť a antilajdáckosť do orchestra. Ukončením postu šéfdirigenta Opery SND sa však Košlerova spolupráca s prvou slovenskou scénou neskončila a sporadicky pokračovala ďalej, aj keď už nie v podobe premiérového naštudovania operného diela.
1.2 Slovenská filharmónia
Dirigent Zdeněk Košler sa spolu s orchestrom Slovenskej filharmónie predstavil prvý krát slovenskému publiku dňa 7. mája 1969. V rámci festivalového koncertu Bratislavských hudobných slávností zaznel Modrý Vták Jaroslava Křičku, Beethovenov husľový koncert D dur (sólista Josef Suk) a 5. symfónia Sergeja Prokofieva. Úspešným koncertom bola zahájená dlhoročná spolupráca tohto výnimočného umelca s prvým slovenským orchestrálnym telesom, ktorá trvala až do roku 1995.
Keď som sa rozprával s členmi orchestra Slovenskej filharmónie o ére pôsobenia dirigenta Zdeňka Košlera, spomínali aj na prácu ďalších českých dirigentov (Václava Neumanna, Libora Peška...). Títo boli spolu so Zdeňkom Košlerom predstaviteľmi českej dirigentskej školy, ktorá sa vyznačovala detailnou prácou s orchestrom počas skúšok. Členovia orchestra tiež spomínajú na vzájomné korektné vzťahy s dirigentom Košlerom, ktoré dávajú do súvislosti s jeho formálnym vystupovaním a nepripúšťaním si hudobníkov k telu. „U orchestru si uměl zjednat respekt zejména svým noblesním chováním, podepřeným fantastickou pamětí a sluchem,“ vraví Miroslav Košler. Marta Braunsteinerová spomína Košlerov spôsob práce s orchestrom: „Pracoval hlavne s dynamikou – trval na drobných dynamických zmenách ako sú mp, mf... Pokiaľ išlo o problémy s intonáciou, tak tie neriešil. Vždy vyzval orchester, aby si intonáciu urobil sám. Všetci naraz spozorneli a začali sa o to starať. Nerobil delené skúšky, lebo chcel, aby sa hráč hneď od počiatku „našiel“ vo zvuku celého orchestra. Pred koncertom, ale i premiérou v opere si zvykol brávať orchestrálne party jednotlivých nástrojov domov. Jeho gesto bolo tak čitateľné, že keby sa čokoľvek stalo, tak bolo možné sa zorientovať hneď. To bola Dědečkova metóda.“
Vtedajšie časté pôsobenie dirigenta Zdeňka Košlera na pôde Slovenskej filharmónie viedlo k tomu, že ju sprevádzal aj na zahraničných zájazdoch. Zaiste i vďaka nemu sa SF dostala tri razy do Japonska, Nemecka a do ďalších krajín. Určite príjemnou skutočnosťou pre dirigenta Košlera bol aj fakt, že na rozdiel od jeho zájazdov s Českou filharmóniou bol počas turné na poste „hlavného dirigenta“ a tak dirigoval prvý slovenský orchester na najvýznamnejších japonských pódiách. Na spoluprácu s orchestrom SF a cesty do Japonska spomína aj dirigent Košler: „Opakované pozvania od SF dokazujú, že ma tu radi vidia. A tak i ja sa k tomuto orchestru rád vraciam. Pretože je to radosť dirigovať orchester, ktorý hrá na vysokej profesionálnej úrovni a neskrýva, že hrá rád. Koncerty v Japonsku mali taký úspech, že po ich skončení sa Japonci nahrnuli k pódiu a svojim aplausom nechceli dovoliť orchestru odísť.“ (SLABÁ, M., 1988.)
Zdeněk Košler si dával mimoriadne záležať aj na dramaturgii koncertov. Ochrannú ruku držal najmä nad zájazdovými koncertami. Poukazuje na to výňatok jeho korešpondencie so Slovenskou filharmóniou:
„… Protože zájezd je věc namáhavá, není dobře zařazovat díla technicky příliš náročná, event. háklivá. Na druhé straně je dobře mít tam dílo, které budí respekt, je sice náročné, ale nikoli nebezpečné nástrojově technickými záludnostmi, které se v namáhavých podmínkách projeví kiksy, kanárky a podobnými nemravnostmi,“ píše Zdeněk Košler v liste z 12. februára 1979 adresovanom Slovenskej filharmónii.
Košlerov osobitý záujem o orchester Slovenskej filharmónie u mnohých vyvoláva otázku, prečo sa Zdeněk Košler nestal šéfdirigentom Slovenskej filharmónie. V tejto súvislosti treba poznamenať, že v kuloároch sa o tejto myšlienke za čias Košlerovho pôsobenia živo diskutovalo. Dokonca veci zašli až tak ďaleko, že Ladislav Mokrý, vtedajší riaditeľ filharmónie, Košlerovi ponuku na šéfovský post dal – vraj si aj spolu otvorili šampaňské a dohodli sa na Košlerovom nástupe od sezóny 1984/1985. Napokon sa tak ale z neznámych príčin neudialo.
S orchestrom Slovenskej filharmónie realizoval Zdeněk Košler tiež úctyhodné množstvo rozhlasových i televíznych nahrávok. Prvou z nich bola Berliozova Fantastická symfónia. Jej realizácia bola poznačená nezhodami s režisérom, preto sa nahrávalo pomerne dlho. Jedným z vysokocenených záznamov bola nahrávka Smetanovej Mej vlasti. Anton Viskup, vtedajší člen orchestra, spomína na zákulisie nahrávania: „Smetanova Má vlast bola taký malý „trucpodnik“. Košler veľmi chcel nahrať Mou vlast s Českou filharmóniou. Supraphon mal už ale veľa nahrávok tohto symfonického cyklu a tak nejavil záujem o ďalšie. Košler vtedy vytvoril znamenité umelecké dielo, ktoré prinieslo Slovenskej filharmónii a jemu samotnému množstvo ocenení a uznania.“ Poďme sa pozrieť na túto nahrávku podrobnejšie.
Košler si dal za cieľ pripraviť nahrávku tak, aby čo najviac zodpovedala predpokladanému zámeru autora, využívajuc na to rozhlasovú techniku a teda možnosť balansovať s dynamikou jednotlivých nástrojov. Celá nahrávka je v znamení maximálne dôslednej práce s dynamikou a dôkladného frázovania, ktoré je v každom momente mimoriadne zreteľné. Hneď od úvodného nástupu harfy vo „Vyšehrade“ je cítiť veľký pokoj a vyrovnanosť. Celá báseň sa nesie vo voľnejšom tempe, dokonca „Skáza Vyšehradu“, ktorá sa obvykle interpretuje „piú mosso“, tu zostáva v pôvodnom tempe. Tento moment však zapadá do celkovej Košlerovej koncepcie časti, ktorá pokračuje vo veľmi voľnom tempe až do konca. Ani vo „Vltave“ sa Košler nenechal zlákať sústavným preferovaním témy, ale detailne sa zaoberal vnútornou kresbou partitúry. Napríklad vo „Svätojánskych prúdoch“ nenechal dominovať pikolu, ale začlenil ju do zvuku celého orchestra, no zároveň bola jasne počuteľná. Podobne vyvážil aj zvuk trúbky v záverečnom motíve „Vyšehradu“, ktorý často dirigenti vynášajú ponad celý orchester. Toto nastavenie dovoľuje poslucháčovi sústrediť sa na vnímanie celej predpísanej faktúry. „Šárku“ poňal Košler viac racionálne, ako emotívne. Pozitívne sa to podpísalo hneď v prvých taktoch básne, kde sa vyhol prílišnej agogike, čo prispelo k spádu celej úvodnej oblasti. Prekvapivo málo kontrastne pôsobia plechové dychové nástroje v záverečnej časti „frenetico“, ktoré nedosahujú veľkej údernosti vo vzťahu k ostro frázovaným sláčikovým nástrojom. Báseň „Z českých luhů a hájů” sa nesie v znamení pregnantnej interpretácie fugáta. Na nahrávke je jasne počuteľný každý oblúčik. Presnosť frázovania ešte lepšie vyniká vo voľnejšom tempe, ktoré Košler zvolil pre celú časť. „Tábor“ začína s obrovským napätím aj vďaka sláčikovému doprovodu k fragmentu z chorálu „Kdož jsú Boží bojovníci“, kde dal Košler pozor na to, aby akcenty, ktoré Smetana predpísal, neboli prehnané a boli tak nositeľom dramatického napätia. V „grandioso tutti“ miestach je zvuk orchestra dokonale vyvážený, miestami pripomína až zvuk organa, čím podčiarkuje chorálový pôvod hlavnej témy. Záverečné „piú animato“ ponecháva Košler v pôvodnom tempe a diminuendo zahajuje skôr, ako je predpis v partitúre, aby tak pripravil epochálny záver časti. V záverečnej časti cyklu symfonických básní, „Blaníku“, Košler opäť bezozvyšku využíva všetky možnosti Smetanovej partitúry, aby pomocou jemných dynamických odtieňov a tempových kontrastov dosiahol svoj cieľ a vzdal tak hold českému majstrovi symfonickej hudby, Bedřichovi Smetanovi. Na škodu snáď je len to, že dodnes táto znamenitá nahrávka zo zaniknutého vydavateľstva Opus nedosiahla masové rozšírenie na CD a k vypočutiu je v našich končinách už len v súkromných zbierkach či niektorých verejných knižniciach. Tunajší región som špecifikoval zámerne, keďže nahrávku po jej vzniku prevzali tiež Japonci a v masovom náklade ju vydali na magnetofónových kazetách. Myslím si, že jej rozšírenie u nás by vďaka jej jedinečnosti a originálenj koncepcii dirigena bolo vhodným doplnením mozajky slávnych prevedení Smetanovho cyklu.
Zdeněk Košler sa stal jedným z troch svetových dirigentov (údaj relevantný k roku 1996), ktorí nahrali komplet Dvořákových symfónii (spolu s Václavom Neumannom a Istvánom Kertézsom). Nahrávka vznikla pre bratislavský Opus, s orchestrom Slovenskej filharmónie.
Ďalším úspešným počinom bola nahrávka Mozartových operných predohier, ako aj kolekcia jeho symfónií. Nahrávky sú pozitívne hodnotené najmä vďaka precíznosti, štýlovej čistote a vyrovnanosti. Z kolekcií treba tiež spomenúť súbor Schubertových symfónií (2,5,6,7,8), ako aj vysoko cenené nahrávky slovenskej hudby (napr. Suchoňova Baladická suita, či Metamorfózy). Košler nahral so Slovenskou filharmóniou tiež veľké množstvo Dvořákových diel, medzi inými aj Slovanské tance. Nahrávka sa vyznačuje bohatou farebnosťou, ako aj výraznými dynamickými odtieňmi. Publikom bola veľmi vďačne prijatá. Ďalším z radu úspešných Košlerových nahrávok so Slovenskou filharmóniou bol komplet Dvořákovych deviatich symfónií. Ku ich koncepcii sa vyjadril v rozhovore pre Nové slovo: „Dvořákove symfónie z mladšieho obdobia sa – zvlášť prvá a druhá – pri koncertnom uvedení podstatne zkracujú. Skladateľ ešte nemal takú perfektnú predstavu o proporciách a aj hudobná reč je v nich vzdialená od spontánnosti vrcholných diel. Lenže koncert a gramofónová platňa sa v mnohom líšia. Na koncerte si poslucháč vypočuje výber troch až štyroch skladieb (...) a dramaturgia musí prispieť k tomu, aby v tejto dobe zostal poslucháč v aktívnej pozornosti. Gramofónová platňa leží doma v skrinke a čaká, až bude jej majiteľ mať chuť si ju vypočuť. Práve ju a nijakú inú. Toto nasmerovanie záujmu k jedinej skladbe vyžaduje realizovať ju tak, ako ju skladateľ koncipoval.“ (FELLEGI, P., 1980) Spolu realizoval Zdeněk Košler so Slovenskou filharmóniou 103 nahrávok pre televíziu a rozhlas. Ich presný zoznam je uvedený v prílohe na CD nosiči.
Pôsobenie Zdeňka Košlera v Bratislave znamenalo výrazný prínos pre obohatenie slovenskej hudobnej kultúry, ktorá to nemala v európskom kontexte jednoduché. V rozhovore pre Nové slovo to spomenul aj Zdeněk Košler, keď zadefinoval problém slovenskej hudobnej kultúry. Za hlavný nedostatok označil chýbajúcu tradíciu. Podľa Košlerových slov slovenská hudobná kultúra síce zažila úctyhodný rozmach, no nebolo preň založené zázemie – nezaznamenal rezonanciu širokej verejnosti. (LABORECKÝ, J., 1976)
Košlerove pôsobenie v Slovenskej filharmnónii výborne sumarizuje muzikologička Lýdia Dohnalová: „Ako mimoriadne plodnú treba označiť spoluprácu českého dirgenta Zdeňka Košlera s filharmonickým orchestrom. Jeho charizma, dar psychologického prieniku, umelecké a ľudské vlastnosti zanechali v členoch orchestra obohacujúce spomienky. Pre hudobnú verejnosť znamenali sériu nezabudnuteľných umeleckých zážitkov, vrátane zvukových dokumentov, zaznamenaných na dlhohrajúcich platniach a kompaktných diskoch. (…) štvrťstoročná spolupráca bola ocenená v roku 1996 udelením titulu Čestný šéfdirigent in memoriam.“ (DOHNALOVÁ, L., 1999)
Na Košlerov pobyt v Bratislave spomína tiež Marta Braunsteinerová: „ ...žil v Prahe, nebol trvalo v Bratislave. On tu vždy bol tak pár týždňov, ku koncu už len pár dní. Dlhšie sa zdržal hlavne pri naštudovaní veľkých vecí ako Fidelio, Rusalka, či Don Giovanni. Jeho manželka chodila za ním najmä na premiéry.“ Ďalej rozpráva o nenaplnenom sne, ktorý mal dirigent Košler... „Chcel sa naučiť hrať na violu. Dokonca mal otcovu violu a občas, keď mal trochu času, cvičieval na nej. No keďže mal na jednom z prstov mimoriadne bolestivé miesto, nemohol si hru radostne vychutnať. Preto jeho túžba vedieť výborne hrať na violu zostala jeho nenaplneným snom.“ Na kontakt so svojím bratom spomína aj Miroslav Košler: „O Bratislavě vžycky mluvil jako o své nejkrásnější a nejspokojenější éře.“ Podľa slov Miroslava Košlera bola Bratislava skromnejšia ako Praha, a tak viac konvenovala Košlerovej povahe.
Kým Slovenskej filharmónii pomohol Zdeněk Košler z pozície uznávaného dirigenta presadiť sa v zahraničí a realizoval s ňou množstvo nahrávok, tak Operu Slovenského národného divadla stabilizoval po náročnom období, plnom zmien. Dirigent Zdeněk Košler zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskej hudobnej kultúre, ktorá je dodnes živá vo vynikajúcich nahrávkach. Tieto sa stali, aj vďaka ich ťažšej dotupnosti, cenným klenotom v umeleckých zbierkach.